(14.12.1883 – 26.4.1969)
Morihei Ueshiba – zakladateľ aikido – sa narodil v prímorskom meste Tanabe (dnešná prefektúra Wakayama) 14. decembra 1883. Jeho otec Yoroku Ueshiba bol váženým mužom, mnoho rokov slúžil ako člen mestskej rady a pamätníci často spomínali na jeho veľkú fyzickú silu a znalosť bojových umení.
Morihei sa narodil ako štvrté dieťa, k radosti svojho otca, ktorý sa konečne dočkal syna. Jeho zdravie bolo nevalné, často býval chorý a preto ho otec podporoval v zlepšovaní si telesnej zdatnosti. Stredoškolské vzdelávanie ukončil po prvom ročníku a v sedemnástich rokoch sa vydal do Tokia, kde s pomocou dobre situovaných príbuzných založil a prevádzkoval papierníctvo. Večer potom navštevoval tréningy Tenjin Shinyo-ryu jujutsu.
Neubehol ani rok, keď musel Morihei Tokio opustiť, pretože ochorel chorobou beriberi. Vrátil sa do rodného Tanabe, kde sa po čase úplne uzdravil. Pobyt v Tokiu ukázal, že Morihei sa nenarodil preto, aby sa stal obchodníkom – a tak v roku 1903, krátko pred vypuknutím Rusko-japonskej vojny, vstúpil do armády. Jeho náklonnosť k bojovým umeniam sa prejavila najmä pri cvičení s bajonetom, v ktorom medzi ostatnými vojakmi vynikal.
Behom vojenskej služby navštevoval tiež tréningy školy Yagyu Shingan-ryu v Osake, kde bola v tej dobe jeho posádka. Ako intenzívne a do akej hĺbky Morihei umenie tejto školy študoval nevieme, avšak aj potom čo v roku 1906 odišiel z armády, príležitostne odišiel z Tanabe do Sakai , kde bolo dojo školy Yagyu.
Niekoľko ďalších nepokojných rokov strávil Morihei v Tanabe. Krátku dobu cvičil judo, keď jeho otec zavolal inštruktora Kodokan Judo, aby učil miestnych chlapcov. Tou dobou začala japonská vláda udeľovať finančnú podporu, aby podporila kolonizáciu ostrova Hokkaido. S vyhliadkou nového dobrodružstva Morihei sa postavil do čela 54. rodín a v roku 1912 sa usadili v odľahlej oblasti na severe ostrova, kde založili osadu Shirataki.
Sparťanský život kolonistov sa otáčal okolo farmárenia, ťažby dreva a prežití v drsných zimách ostrova Hokkaido. Zdalo sa, že Morihei v náročných podmienkach ďaleko od civilizácie doslova prekvitá. V Shirataki zastával funkciu starostu a novým prichádzajúcim pomáhal usadiť sa. Jedno obdobie slúžil aj ako poradca celej oblasti. Najdôležitejšiu udalosť tohto obdobia pre nás, ale hlavne pre aikido, bolo stretnutie s výstredným učiteľom školy jujutsu (Daito-ryu aiki-jujutsu) menom Sokaku Takeda
Takeda sa usadil na Hokkaido o niečo skôr a často cestoval, pretože jeho živobytie pozostávalo z vedenia seminárov jujutsu. Morihei Ueshiba a Sokaku Takeda sa najskôr stretli vo februári roku 1915 v meste Engaru. Hoci bol Morihei vo svojich 33. rokoch ako bojový umelec veľmi schopný, nebol pre Takedu žiadnym súperom. Budúci zakladateľ aikido bol úplne fascinovaný účinnosťou techník Takedovho umenia, ktoré nazýval Daito-ryu jujutsu. Štúdiu Daito-ryu Morihei venoval veľa času aj finančných prostriedkov a nakoniec Takedu pozval do svojho domu, aby tam býval a Moriheia intenzívne vyučoval. Aby si toto všetko mohol dovoliť, podporoval ho finančne aj jeho otec, ktorý z Tanabe posielal peniaze.
Morihei sa stal jedným z najlepších Takedových študentov a niekedy ho sprevádzal na cestách, pri ktorých viedol semináre po celom ostrove. Ešte behom pobytu na Hokkaido dostal Ueshiba od Takedu prvý zo štyroch zvitkov, ktorými učiteľ v tradičných bojových umeniach potvrdzoval úroveň, ktorú žiak dosiahol.
Osnovy Daito-ryu tvorilo z niekoľko stovák techník vrátane pák a držaní. Takeda tiež ukazoval schopnosť, ktorej hovoril „aiki“, kedy dokázal kontrolovať myseľ útočníka a tak neutralizovať jeho útok. Bol expertom v používaní meča, shurikenu, železného vejára a ďalších zbraní. Techniky Takedového umenia sa neskôr stali základom pohybov v aikido. Moriheov pobyt na Hokkaido skončil náhlo v decembri 1919, keď dostal telegram o ťažkej nemoci svojho otca, ktorý žiadal, aby pricestoval do Tanabe čo najskôr. Morihei preto rýchlo urovnal svoje záležitosti a svoj dom v Shirataki vrátane zariadenia previedol na Sokaku Takedu. Ponáhľal sa k umierajúcemu otcovi a do Shirataki sa už nikdy nevrátil.
Na dlhej ceste späť do Tanabe sa pustil Morihei do rozhovoru so spolucestujúcim, ktorý zanietene hovoril o liečiteľských schopnostiach mimoriadneho človeka, náboženského vodcu menom Onisaburo Deguchi (na obr. vľavo). Ovládnuť túžbu sa s ním stretnúť a požiadať ho, aby sa modlil za otcovo uzdravenie, zmenil pre tú chvíľu Morihei ciel svojej cesty. Odbočil do mesta Ayabe, centra náboženstva Omoto, ktoré leží neďaleko Kjóta. Charizmatický Onisaburo zanechal v Moriheiovi trvalý dojem a tak zostal v Ayabe niekoľko dní.
Keď Morihei konečne dorazil domov, bol Yoroku (otec) už po smrti. Otcova smrť Moriheiom hlboko otriasla a kým sa s touto stratou vyrovnal, veľa vytrpel. Niekoľko mesiacov, ktoré prišli po otcovej smrti, bolo Moriheiovo nenormálne chovanie príčinou starostí rodiny i príbuzných. O niekoľko ďalších mesiacov neskôr sa Morihei, ktorý nemohol zabudnúť na stretnutie s Onisaburo Deguchim, rozhodol, že sa presťahuje do Ayabe, aby hľadal mier duše v asketickom živote vo vnútri Omoto.
Ueshibov život znovu začal v komunite Omoto s manželkou Hatsu a osemročnou dcérkou Matsuko.S novou vervou a nadšením sa vžil do spôsobu života sekty Omoto a čoskoro sa stal jedným z najbližších Onisaburových spolupracovníkov. Deguchi bol unesený Moriheiovou zručnosťou v bojových umeniach a vyzval ho, aby učil záujemcov z radov veriacich Omoto. A tak vo svojom dome otvoril „Ueshibovu súkromnú školu“, kde učil Daito-ryu jujutsu.
V roku 1922 navštívil Moriheia jeho učiteľ Sokaku Takeda, ktorý pricestoval s celou rodinou a zotrval bezmála šesť mesiacov. Onisaburo si výstredného a podozrievavého Takedu neobľúbil a Morihei bol po celú dobu v ťažkej pozícií medzi svojimi dvoma učiteľmi. Aj napriek tomu, že Takeda svojou náturou do komunity veriacich sotva zapadal, mnoho ich v Ueshibovom dome učil a na konci svojho pobytu vydal Moriheovi formálne učiteľské osvedčenie.
Pre realizáciu svojho úsilia o šírení vplyvu náboženstva Omoto mal Onisaburo Deguchi veľa odvážnych plánov. Jedným z najsmelších bolo založenie utopického religiózneho národa v Mongolsku. Vo februári 1924 sa Onisaburo v čele malé skupiny, ktorej členom bol aj Ueshiba, vydal na kontinent. Aby dosiahol svojho cieľa, vsadil Onisaburo na miestneho vodcu vojenských rebelov. To sa ukázalo ako osudové rozhodnutie. On i jeho japonská kohorta byli v krátkej dobe zajatí a uväznení čínskymi úradmi. Nad celou Onisaburovou skupinou bol vynesený rozsudok smrti – prežili len vďaka intervencií japonského konzulátu, ktorá prišla v poslednej chvíli. Dodnes sa dochovalo niekoľko fotografií Deguchiho a jeho spoločníkov v zajatí z posledných momentov pred plánovanou popravou ako dôkaz ich hroznej skúsenosti.
Po návrate do Japonska sa Morihei znovu usadil v Ayabe. Medzi študentov Daito-ryu, ktoré Morihei vyučoval, patrilo aj niekoľko námorných dôstojníkov, najvýznamnejším z nich bol admirál Seikyo Asano – tiež oddaný veriaci Omoto, a tak sa postupne informácie o jeho schopnostiach v bojových umeniach začala rozširovať.
Asano hovoril o Ueshibovi pred svojimi kolegami z námorníctva s obdivom a nadchol iného admirála – Isamu Takeshitu, ktorý uskutočnil cestu do Ayabe, aby uvidel Ueshibovo umenie. Takeshita bol viac než len nadšený a veľmi skoro bolo všetko zariadené preto, aby Morihei mohol predvádzať ukážky a viesť semináre v Tokiu. Medzi Ueshibových patrónov patril aj penzionovaný admirál a ministerský predseda Gombei Yamamoto.
Ueshibovo spojenie s náboženstvom Omoto sa ukázalo ako príťaž zo strany mnohých jeho prominentných podporovateľov. Aj napriek tomu vďaka svojim výnimočným schopnostiam v jujutsu a charizme sa stal inštruktorom Tokijskej vojenskej a obchodnej elity a medzi rokmi 1925 a 1927 uskutočnil nemálo ciest. Nakoniec prebral situáciu s Onisaburom a s jeho súhlasom sa rozhodol presťahovať do Tokia, aby sa venoval učeniu na plný úväzok.
V prvých rokoch po usadení sa v Tokiu vyučoval Ueshiba v súkromných rezidenciách svojich patrónov. Medzi jeho študentov patrila spoločenská elita tej doby – armádny dôstojníci, politici a obchodníci. Najmä admirál Takeshita, ktorý bol oddaný bojovým umeniam a jednu dobu zastával funkciu prezidenta Zväzu sumo, bol aktívny cvičenec. Takeshita študoval Daito-ryu viac ako desať rokov a sám vo svojom dome vyučoval.
Venoval mnoho času, aby uviedol Ueshibu a jeho umenie do zodpovedajúcich spoločenských kruhov a je málo pravdepodobné, že by zakladateľ aikido býval uspel v Tokiu bez admirálovej podpory.
Ueshibové umenie, ktoré malo v prvých rokoch tokijského pobytu niekoľko rôznych názvov, postupne naberalo na popularite. Vďaka úsiliu admirála Takeshitu a ďalších osôb bol vyzbieraný dostatok prostriedkov a v roku 1931 bolo konečne otvorené stále miesto pre cvičenie – Kobukan Dojo. Bolo umiestnené na Shinjuku – v rušnej obchodnej štvrti Tokia – na mieste, kde dnes stojí svetové riaditeľstvo Aikikai (AIKIKAI Hombu Dojo).
Medzi Ueshibových najbližších žiakov (uchideshi – ten čo žije priamo v dojo) a študentov behom obdobia Kobukan patrili osobnosti ako Yoichiro Inoue, Kenji Tomiki, Minoru Mochizuki, Shigemi Yonekawa, Rinjiro Shirata a Gozo Shioda.
Vďaka mnohým kontaktom s námornými a vojenskými dôstojníkmi učil Ueshiba v rôznych vojenských inštitútoch ako napr. Škola armádnych dôstojníkov Toyama, tzv. „Škola špiónov Nakano“, Námorná akadémia a ďalšie miesta. Ako sa Ueshibov rozvrh zaplňoval, museli stále častejšie lekcie viest jeho najbližší žiaci.
Časť tohto obdobia vyučoval Ueshiba techniky Daito-ryu aikijujutsu, ako je niekedy Takedové umenie nazývané, a udelil „certifikáty“ (tzv. „odovzdávajúci zvitok“ na sebe niesol zoznam všetkých techník, ktoré študent zvládol) s menom tejto školy. Moriheov vzťah s Takedom však v dôsledku jeho finančných požiadaviek postupne ochladol a tak sa od svojho bývalého učiteľa postupom času dištancoval. Po roku 1935 spolu neboli viac v kontakte, aj napriek tomu techniky Daito-ryu tvorili v modifikovanej forme stále väčšinu Ueshibového repertoáru. Pred 2. svetovou vojnou sa pre jeho umenie najčastejšie používal názov „aiki budo“. Behom celej tej doby Ueshiba udržoval úzky vzťah s náboženstvom Omoto a Onisaburom. Pre šírenie Moriheového bojového umenia bola na Onisaburov podnet založená „Spoločnosť pre propagáciu bojových umení“, nad ktorou držalo Omoto záštitu. Po celom Japonsku boli založené pobočky, kde prebiehali tréningy – obvykle spoločne s pobočkami Omoto. Organizácia bola činná medzi rokmi 1931 a 1935, kedy bolo Omoto brutálne potlačené Japonskou vojenskou vládou.
Koncom tridsiatych rokov bola japonská armáda viazaná v Číne a mnohých častiach juhovýchodnej Ázie. Väčšina najlepších Ueshibových mladých inštruktorov a študentov bola odvedená do služby. To doslova zdecimovalo rady Kobukan Dojo a v dobe začiatku vojny v Pacifiku aktivita v dojo klesla na minimum. V roku 1942 Ueshiba ochorel vážnymi črevnými problémami a odišiel do dediny Iwama v prefektúre Ibaragi, kde o niekoľko rokov skôr zakúpil pôdu. Preč zo šialenstva vojnou rozpolteného Tokia zasvätil svoj čas farmáreniu, tréningu a meditácií.
Tieto roky strávené v Iwame sa ukázali ako najdôležitejšie pre vznik moderného aikido. Slobodný ako nikdy predtým mohol sa teraz plne koncentrovať na štúdium bojových umení, a tak sa Morihei ponoril do intenzívneho tréningu a modlitieb, aby dotiahol k dokonalosti bojové umenie venované dosiahnutiu mierového riešenia konfliktu.
Na konci vojny bolo mnoho Japoncov zasiahnutých chudobou a tak väčšinu času spotrebovali na zaistenie najnutnejších potrieb a jedla pre prežitie. Zakladateľ mal len niekoľko študentov v Iwame, jeho predvojnový študenti boli rozmiestnení po celej juhovýchodnej Ázií a mnoho z nich stále čakalo na repatriáciu.
Po niekoľko rokoch strávených v ústraní v Iwame sa zakladateľ pustil do usilovného štúdia práce s mečom a tyčou, ktoré v aikido poznáme ako aiki ken a aiki jo. Považoval porozumenie týmto zbraniam za fundamentálne pre správne prevedenie techník bez zbraní. Ueshibová koncepcia systému aikido bola veľmi komplexná – zahrňovala tak cvičenie so zbraňami, tak bez nich (rozumej tradičné zbrane japonských bojových umení).
Behom tejto fáze života v Iwame zakladateľ formuloval tiež koncept takemusu aiki – spontánneho prevedenia nekonečného množstva technik spôsobom úplne zodpovedajúcim špecifickým podmienkam.
V polovici päťdesiatych rokov začal Ueshiba vycestovávať zo svojho odľahlého sídla v Iwame stále častejšie. Trávil niekoľko dní v Tokiu, potom sa vrátil do Iwamy alebo navštevoval priateľov a študentov v Osake a Wakayame. Dostával mnoho pozvaní a bolo ťažké predvídať, kde bude následujúci deň alebo kedy sa zastaví v hlavnom dojo Aikikai na Shinjuku, aby viedol hodinu.
Mnoho žiakov, ktorí začali cvičiť po vojne a mali príležitosť na vlastné oči uvidieť zakladateľa pri vyučovaní alebo ukážkach, bolo inšpirovaných jeho energickými a napriek tomu ladnými pohybmi i jeho etickým pohľadom na bojové umenia. Ueshiba bol od prírody optimista a tak často pri učení i ukážkach ukazoval svoju bezstarostnú stránku. Inokedy, najmä keď hovoril o hlbšom význame aikido pri výučbe aj menej formálnych príležitostiach, odkrýval hĺbavú stránku svojej duše. Vždy bol spontánny, občas sa veľmi rozčúlil, vtedy keď uvidel študentov ako sa púšťajú do nebezpečných technik alebo nepristupujú k cvičeniu s dostatočnou vážnosťou. Všetky tieto stránky jeho charakteru zanechali trvalé spomienky vo všetkých, kto sa s ním stretol.
V neskorších rokoch, keď sa jeho zdravie začalo zhoršovať, trávil Ueshiba väčšinu času v Tokiu. Nemohol sa už pohybovať tak ľahko a rýchlo ako predtým a tak jeho pohyby prešli premenou. Mnoho jeho technik sa skrátilo a hádzal mladých a silných študentov posunkom alebo švihom ruky niekedy aj bez toho, aby sa ich vôbec dotkol. A keďže táto fáza Ueshibovho aikido nastala práve v dobe, keď se aikido začalo šíriť do sveta, zostává v mysliach mnohých študentov a učiteľov obraz drobného starčeka s bielou briadkou, ktorý máva rukou pred pribiehajúcim útočníkom. Zakladateľovo aikido v posledných rokoch jeho života môžeme chápať ako prirodzený vývoj jeho predchádzajúcich skúseností, ale ako Ueshiba sám často zdôrazňoval, jeho schopnosti boli výsledkom viac ako šesťdesiatročného tréningu. Publicita, ktorá sa mu dostala vďaka mnohým verejným ukážkam, a neskôr aj dostupnosť filmov zrodila mnoho imitátorov.
Zakladateľ aikido naposledy vydýchol 26. apríla 1969, kedy zomrel na rakovinu pečene. Po ňom nastúpil jeho syn Kisshomaru Ueshiba, ktorý prijal titul „2. doshu“. Aikikai Foundation, povojnové pokračovanie Kobukai Foundation, mal v dnešnom svete aikido mimoriadnu pozíciu. V dnešnej dobe sa do čela tejto organizácie dostal vnuk zakladateľa Moriteru Ueshiba. Viac ako polovica národných a regionálnych organizácií aikido udržuje kontakt s vedením v Tokiu, ktoré v zahraničí operuje ako International Aikido Federation.
Morihei hlásal, že „aiki je láska“ a že je možné čeliť agresii s úsmevom. Najväčšou výzvou pre bojovníka je, prinútiť protivníka, aby svoj hnev a zastrašujúcu zlobu vymenil za neškodný úsmev. (John Stevens: Tajemství aikido. Str. 13.)
Dnes sa cvičia aj ďalšie formy aikido. Yoshinkan Aikido, ktoré založil Gozo Shioda, kladie dôraz na silový predvojnový štýl; Shinshin Toitsu Aikido, ktoré vytvoril Koichi Tohei, je zdravotný systém s technikami aikido, ktorý zdôrazňuje koncept KI; Tomiki Aikido, ktoré zostavil Kenji Tomiki, v sebe zahrňuje aj súťažné formy; Yoseikan Budo, založené Minoru Michizukim, je komplexný systém, ktorý spojuje prvky aikido, judo, karate a kenjutsu.
Budúcnosť aikido vyzerá žiarivo. V Japonsku aj v zahraničí je mnoho inštruktorov s viac ako tridsaťročnou praxou v tréningu a vyučovaní. O tomto bojovom umení bolo publikovaných doslova stovky kníh v desiatkach jazykov a veľa kreatívnych aplikácií aikido sa používa pri presadzovaní zákona, v psychológií, fyzioterapií a v mnohých ďalších odvetviach.